S plynutím času sa však otium začalo vytrácať, bolo zmetené svetom, ktorý je takmer výlučne založený na ekonomických výmenách. Voľný čas, či už plodný alebo nie, bol degradovaný, pretože totalita disponibilného času musela zodpovedať požiadavkám obchodného utilitarizmu. Obchod, “negotium” – “nec otium”, poprelo otium. Utilitarizmus sa vryl ako základné merítko do všetkých sfér života, došlo k inštrumentalizácii myslenia, spoločenských vzťahov, sveta. Príroda a ostatné živé bytosti sú degradované na zdroj, materiál, ktorý môžeme svojvoľne formovať, používať, zneužívať. 

​

Dnešná spoločnosť sa desí nudy, trh s umením a tancom paradoxne nie je výnimkou. Efekt dlhého trvania a jeho vplyv na divákov však môže prekvapiť. Dlhý pohľad na tú istú pohybovú slučku prináša pôžitok a prebúdza zvedavosť. Po určitom čase sa vnímanie stáva ostrejším a pohľad citlivejším na detail a drobné zmeny, každá nová repetícia sa stáva malým prekvapením, pretože nie je vždy úplne rovnaká alebo je tu iný detail, ktorý si divák predtým nevšimol. Magickým efektom repetície je jeho schopnosť natiahnuť a ohýbať vnímanie priestoru a času. Prichádza pocit, že sa zastavil čas a sme vtiahnutí do jediného prítomného okamihu. Zrazu sa únik z opakovaného pohybu zdá byť nemožný a prechod do inej slučky brutálny až násilný; z vnútra pohybujúceho sa tela aj z pohľadu diváka.

Hlavná výzva však ostáva na strane tanečníka: telo sa po určitom čase stereotypným pohybom unaví a každé opakovanie je čoraz bolestivejšie. Aby sa minimalizovala bolesť, pôvodná slučka sa začne stlmovať, odkláňať, odlišovať od originálu, nezávisle od vôle tanečníka. Tieto pozorovania nás v našom pohybovom výskume doviedli k hľadaniu „ trvalo udržateľného" pohybu alebo pohybov, ktoré by sa dali vykonávať veľmi veľmi dlho. A neboli by banálne... (pokračovanie v nasledujúcom blogu)